Jedno poobedie keď mali dievčatá voľno,vybrali sa do mesta,porozhliadnuť sa a spoznávať pre nich ešte stále neznáme miesto.Zamierili ne jeden menší trh,kde sa predávali rôzne veci.Od oblečenia,ktoré tam ponúkali prisťahovalci z Číny až po maňušky,ktoré zas ponúkali spolu so všelijakými maličkosťami Rusi.
Angi nebola vyhladovaná,ani nijak fyzicky oslabená,len jej zaťažená psychika začala na ňu vplývať tak prudko a silno práve vtedy keď to najmenej očákavala.
“Náhle,dá sa povedať,že v zlomku sekundy som neporovnateľne prudko oslabla.Roztriasli sa mi kolená,až mi triaška ovládla celé telo.Okamžite ma zalial studený,až mrazujúci pot a hneď som vedela,koľká mi hodina bije.Mala som na chrbte ruksak,ktorý síce nebol ťažšký,ale keď som sa rútila vzad naproti betónovému chodníku,cítila som ako prispieva k tomu,aby ma stiahol čím rýchlejšie dolu.Padala som dozadu,ale náraz,ktorý som utrpela,keď som s lebkou pristala na betóne som už necítila.Akoby sa všetky moje citeľné zmysly na bolesť odrazu vyparili.Ešte skôr ako som stihla dopadnúť.Ďalej si už nič nepamätám,iba ako mi pohľad zaliala hustá tma a nastalo ticho.”
Zospodu Angi takmer okamžite zaliala krv a spod hlavy si vytvoril svoju cestičku krvavý potôčik.Krv jej zmáčala vlasy a zliepala ich do hustých chumáčov.Ležala na zemi,bez vedomia a so zmietaným telom v jednom silnom kŕči.Jazyk jej zapadol hlboko do krku,to sa stávalo stále,keď dostala záchvat a čeľuste sa jej silno zasekávali do seba navzájom.Ann,ale vedela,čo robiť v takejto situácii.Ako Angela padla na zem,Ann sa síce nepodarilo ju zachytiť,pretože keď sa to stalo bola dva kroky vpred a na to čo sa dialo ju upozornil len tlmený náraz.Okamžite sa k nej zviezla dole,prudko klesla na kolená a rozotvárala jej všetkou svojou silou čeľuste,aby jej dostala jazyk von a zabránila nasledovnému uduseniu.Ann sa to nakoniec aj podarilo,aj napriek dohrízeným prstom.Záchranka už bola na ceste.Angi cestou do nemocnice,prevážali v dvoch sanitkách.
“Aj keď má človek slabšiu formu epilepsie a jeho záchvaty nie sú časté,nemyslite si,že je o niečom na tom lepšie.Ann bola epileptik o niečo ťažší a teraz zachraňovala práve ona mňa.Začala som sa opäť preberať k životu,až v nemocnici,práve počas šitia.Práve tie silné sťahy pokožky na mojej hlave som ako prvé zaregistrovala.Bolesť som žiadnu necítila,len to nepríjemné naťahovanie kože a zvláštne tupý zvuk,keď si ihla razila svoju cestu upriamenú doktorskou pevnou rukou.Ann sedela pri mne,držala ma za ruku a hladkala ma po rozpálenom líci.Chceli sa ma nechať na pozorovanie,ale na vlastnú zodpovednosť som ešte v ten deň do večera odišla.Hlavu som mala obalenú obväzmi,pripadala som si ako múmia,omámená niekoľko tisícročným spánkom.”
Ann to oznámila aj Jeffovi,kým bola Angi mimo vedomia,ktorý,ale o jej chorobe zďaleka netušil.Spočiatku bola Angi na Ann nahnevaná,ako mohla prezradiť jej tajomstvo.Ale tá ju ubezpečila,že počas telefonátu vôbec nezaregistrovala na ňom žiadnu zlú zmenu,práve naopak,že sa na ňu neustále pýtal či je v poriadku. |
26 
28 