-9-
Avšak v tomto období bola dosť tiché a plaché dievča.
Ani zďaleka nebola tak výrečná a plná argumentov ako teraz.
“A navyše mi môj život ešte viac sťažovali dva komplexy,ktoré som postavila na prvé miesto.Bola to oblejšia línia a rumenec na lícach,ktorých sa nie a nie zbaviť.Do mojho súkromného dievčenského života patrili spolužiačky,ktoré mi boli dobrými kamarátkami a úplne mi stačili na prežitie dospievajúcich vrtochov.Pamätám si aká som bola nadšená keď som šla na prvú diskotéku.Nebolo to ani to pravé orechové,pretože to bola školská a trvala len chvíľku.”
Ale pre Angelu to bolo niečo nové,originálne,voľné zabavenia sa,ktoré jej bolo umožnené.
Aj prvý rok na gymnáziu bol o poznávaní,o vnímaní okolitého sveta,ľudí,bol o prijatí alebo zanevretí čo sa navôkol vyskytlo.Teraz ked začala anayzovať,vytrvalo skúmať a všetky úzávery si nechávala pre seba,začala sa úpenlivo sústreďovať na tom,kam by vlastne mohla zaradiť samú seba.
“Do ktorej kategórie patrím?” “Kto vlastne som?” pýtala sa čoraz častejšie sama seba.
“Keď mladý človek začne všetko skúmať a rozoberať,ako to bolo aj v mojom prípade,niekedy sa stane,že je to pre neho samotného dospievajúceho adolescenta ťažšie ako sa zdá.U mňa nastal zmätok a chaozz.”
Neviem či to azda napíšem správne a zrozumiteľne,tak aby to bolo správne pochopené,no vynasnažím sa opísať Angelino cítenie čo najlepšie ako viem.Isteže sa musím priznať aj ja,že samotná Angela bola a aj je pre mňa stále záhadou.Prekvapivou,upozorňujúcou na seba,v momente keď to najmenej čakáte.Bola som si istá,že vzhľadom na čas ako ju poznám,ma už neprekvapí.Opak však bol pravdou a to v mnohých ďalších situáciách.
“Často som prekvapovala aj samú seba.Či už to bolo správaním,alebo zmýšľaním.”
A čo sa týka vnútorného cítenia,ktoré som pred malou chvíľkou spomínala,stávalo sa dosť často,že sa vyskytli momenty,keď bola Angi so svojou konečnou definíciou,kto je a čo je nadšená,no zároveň v kútiku duše tušila,že zajtrajšok môže byť už úplne o niečom inom,odlišnom.
Aj keď sa Angi túto možnosť pokúšala ukryť a držať až na samotnom dne,tá potvora sa aj tak predriapala na povrch.
“Jediný čas,kedy som si toto svoje bremienko nemohla pripustiť,bol čas kým som neprišla zo školy domov,kde sa na mňa opäť všetko zvalilo ako olovená opona.Škola bola pre mňa akýmsi časovaným múrom,ohradeným od do.Múry vydržia stáť dlhé roky,či dokonca stáročia,ale postupom času aj tak zahynú.Prídu silné vetry,dážď,presne ako u mňa boli ničujúcim živlami,moje myšlienky,ktoré mi v hlave neustále duneli a vôbec sa neschyľovali k utíšeniu.” |
26 
28 